Všetci to poznáme. Nejaký maliar si kvapne na plátno pár machulí, nazve to umením a obraz vydraží za milióny eur. Oproti doterajšiemu spôsobu umenia, ktorý prevládal do konca devätnásteho storočia, sa nám to môže zdať poriadne nefér. No čo ak je tento názor trochu skreslený?
Neviem, či by niekto vedel správne odpovedať na otázku, čo je to vlastne umenie. Pre každého to znamená čosi iné. Existuje ale nejaká hranica, podľa ktorej by sa zhruba dalo určiť, čo sa za umenie považovať ešte dá a čo už nie? Základná definícia hovorí, že je to výsledok kreatívneho prejavu duše. Znamená to, že všetko, čo človek vytvorí sa dá nazvať umením? Nie je to celkom tak. Určite so mnou bude každý súhlasiť, ak poviem, že napríklad autá, lietadlá či topánky nemožno ihneď nazvať umeleckým dielom, hoci ich nepochybne vytvoril človek. Mal by v tom byť aj kúsok estetiky. Ak sa pozrieme alebo počujeme nejaké umelecké dielo, mali by sme pri tom čosi pocítiť. Malo by to v nás niečo vyvolať; akýsi pocit, radosť z harmónie alebo rozrušenie až zasiahnutie na dno našich citov.
Postupne sa dostávame k našej otázke o abstraktnom umení. Už to, že sa to všeobecne nazýva umením, nám pomaličky podsúva odpoveď. Hoci sa niektorí ľudia stavajú na odpor proti tomu, aby sa abstrakcia aj naďalej uznávala ako forma umenia, nemôžeme proti tomu jasne protestovať. Nevyvoláva to v nás snáď akúsi reakciu? Je to jedno, či je príjemná alebo nie.
Niekedy sa autorovi podarí tak dobre rozmiestniť farby na plátne, že aj keď nezobrazuje určité tvary a skutočnosť, obraz na nás citovo zapôsobí. A presne to je cieľom umenia. Je jeho súčasťou, bez citov a zapôsobenia by o ňom nemohlo byť reči. A keďže túto podmienku abstrakcie spĺňajú, môžeme ich brať ako súčasť umeleckej tvorby. Nepodceňujte abstraktné umenie, pretože aj ono dokáže vyjadriť city a vnútorný stav umelca, niekedy dokonca lepšie ako realistické maľby. Aj ono zobrazuje skutočnosť, hoci nie takú, ktorá sa dá vidieť očami. Zobrazuje najmä vnútorný svet duše.